Rozhovor Skúsenosti transrodových osôb

Čo znamená byť transgender? Keď sa dieťa narodí, je mu pri narodení priradené pohlavie, ktoré však časom nemusí zodpovedať tomu, ako sa samo vníma. Rozlišujeme: trans muž a trans žena, no nielen to – existuje aj nebinárne pohlavie. To znamená, že sa človek neprezentuje ani ako muž, ani ako žena. Dnes mám tú česť vyspovedať trans ženu, ktorá nám porozpráva svoj príbeh. Vitaj! Môžeš nám povedať, kto si, odkiaľ pochádzaš a aká bola tvoja cesta tranzície? Volám sa Carola a pochádzam z Talianska. Od narodenia sa identifikujem ako žena. Keď ma mama porodila, prvá vec, ktorú si všimla, bola, že som automaticky močila posediačky. Myslela si, že som ešte malé dieťa, ale ako som rástla, tento zvyk zostal. Snažila sa mi vysvetliť, že chlapci močia postojačky, no ja som cítila potrebu si sadnúť. Vtedy moja mama pochopila, že je to pre mňa prirodzené. Bežne si chlapci na pláži prikrývajú uterákom iba spodnú časť tela. Ja som si však úplne spontánne zakrývala celé telo. Už vtedy som svoje telo vnímala ako ženské. Zakrývala som si hruď a hanbila som sa ukazovať. Okolo desiateho roku života som svoje telo neprijímala, preto som sa hanbila ešte viac a neustále som sa zakrývala. Túžila som byť dievčaťom, bolo to vo mne prirodzené už od narodenia. Chcem ešte niečo dodať. Keď som mala desať rokov, bola som už dosť vyspelá na to, aby som rozumela svojim pocitom, emóciám, túžbam a ďalším veciam. Dokázala som ich vnímať, no nedokázala som ich spojiť so svojím telom kvôli svojim genitáliám, od ktorých som sa cítila úplne odcudzená. Bola som odpojená od svojich emócií, sexuálnych túžob aj intimity, čo mi spôsobovalo veľké ťažkosti v živote. Nešlo o to, že by som nepoznala svoju sexuálnu orientáciu. Problémom bola moja rodová identita, ktorá bola v rozpore s mojím telom. To mi veľmi komplikovalo život. V tom období zákon umožňoval tranzíciu iba dospelým. Dnes je to možné aj u neplnoletých so súhlasom rodičov. Ja som však musela čakať do osemnástich rokov, keď som začala navštevovať psychológa a psychiatra. Bol to veľmi dlhý proces. Dvakrát týždenne som chodila na psychologické sedenia a rovnako často aj na psychiatrické vyšetrenia, aby som mohla dostať hormonálnu liečbu. Celý proces bol veľmi zdĺhavý. V mojom prípade trval štyri roky. Potom som začala užívať hormóny, čo bolo pre mňa psychicky veľmi náročné. V spoločenských situáciách som sa cítila nepríjemne kvôli svojmu „mužskému“ menu. Okrem toho som chcela celý proces urýchliť, no bola som nútená čakať až do dospelosti a ešte niekoľko rokov potom. V tom období bol môj život veľmi komplikovaný kvôli čakaniu aj spoločenským situáciám. Môžem teda potvrdiť, že moja cesta bola veľmi náročná. Teraz už zákon konečne umožňuje tranzíciu ešte pred dosiahnutím plnoletosti a som rada, že je to dnes jednoduchšie. Než som mala 18 rokov bolo o tejto téme veľmi málo informácií. Myslela som si, že som jediný človek, ktorý sa cíti ako žena napriek tomu, že má mužské telo. Vedela som o homosexuálnych ľuďoch, ale o trans ľuďoch som nič nevedela. Bola som presvedčená, že trans ľudia musia pracovať ako sexuálne pracovníčky, aby sa uživili. Premýšľala som, či to raz nebude čakať aj mňa. Veľmi ma to trápilo, preto som vyhľadala psychológa, ktorý mi postupne pomohol pochopiť, ako sa chcem prezentovať svetu. Pomohol mi tiež pochopiť, prečo som si tranzíciu spájala s prostitúciou. Zistila som, že niektorí ľudia sa tak obliekajú iba kvôli zárobku, nie preto, že by to bola ich identita. Ja som sa však identifikovala ako žena. Neskôr som spoznala trans psychológa a práve vďaka tomu som si uvedomila, že chcem podstúpiť tranzíciu, aby som mohla žiť ako žena. Odvtedy sa všetko stalo jednoduchším a vďaka terapii som sa v spoločnosti cítila oveľa istejšie. Keď si rozprávala svoj príbeh, ako reagovala tvoja rodina na tvoju tranzíciu? Čo sa týka mojej rodiny, cítim sa veľmi šťastná, pretože viem, že mnohé rodiny tranzíciu neprijmú a svoje trans dcéry odmietnu. Poznám priateľov, ktorých vyhodili z domu alebo zažívali násilie. Rodiny s nimi prerušili všetky kontakty. Dnes sú odkázaní iba na svojich priateľov. Moja rodina ma však podporovala už od detstva, aj finančne, pretože liečba je veľmi drahá. Platili aj psychologickú terapiu a počas celej mojej cesty stáli pri mne. Prišla som však o veľa priateľov. Niektorí sa za mňa hanbili, alebo ma nerešpektovali. To ma už netrápi. Najdôležitejšia je pre mňa moja rodina, ktorá ma podporovala až do konca. Aké rozdiely vnímaš medzi minulosťou a súčasnosťou počas svojej tranzície? A ako tieto zmeny prežívaš ako nepočujúca osoba? V minulosti bolo veľmi málo informácií. Keby médiá a technológie šírili viac informácií, ľudia by lepšie vedeli o existencii trans ľudí a bolo by jednoduchšie začať proces tranzície. Informácie sa šírili hlavne medzi priateľmi. Ľudia si navzájom radili, ako postupovať, kde nájsť psychologickú pomoc, hormóny, operácie